Viedenský dohovor o diplomatických stykoch a jeho súvislosť s návratovým konaním v zmysle § 123 a nasl. CMP

Publikovali sme v Bulletine slovenskej advokácie č. 4/2019:

Vzniká maloletým deťom ako rodinným príslušníkom diplomatického zástupcu v krajine prijímajúceho štátu obvyklý pobyt v čase ich pôsobenia v tejto krajine alebo je, naopak, takýto pobyt považovaný len za dočasný? Aké to má následky a vplyv priamo na maloleté dieťa?

1. Úvod

Návratové konania sú nesmierne komplikovanými a obšírnymi konaniami tak po stránke právnej, ako aj po stránke emocionálnej. Často sa stáva, že rodič urobí autonómne rozhodnutie o mieste pobytu dieťaťa bez toho, aby toto rozhodnutie vopred komunikoval s druhým rodičom,  relevantným štátnym orgánom ochrany detí alebo súdom a s dieťaťom odíde za hranice do iného štátu alebo sa po dočasnom pobyte v inom štáte odmietne vrátiť späť s dieťaťom do štátu obvyklého pobytu. Na tomto mieste sa stretávame s pojmom medzinárodný únos detí, kedy sa jeden z rodičov rozhodne opustiť doterajšie miesto pobytu maloletého dieťaťa a premiestni sa s ním na územie iného štátu, často do štátu, odkiaľ rodič pochádza. Maloleté deti nasledujú vždy svojich rodičov alebo rodiča, putujú medzi krajinami, často si vytvárajú nové sociálne väzby a snažia sa zvyknúť si na nové prostredie na území iného štátu. Ak však dochádza k presunu dieťaťa bez súhlasu oboch rodičov a ide o jeho premiestnenie do iného štátu len na základe rozhodnutia jedného z rodičov, takýmto spôsobom môže dochádzať k vážnemu zásahu nielen do práv dieťaťa, ale aj do práv druhého rodiča, ktorý nemal možnosť sa k zmene bydliska alebo miesta pobytu do iného štátu akokoľvek vyjadriť alebo takémuto konaniu druhého rodiča zabrániť. V praxi sa pri riešení jednotlivých prípadov stretávame s anomáliami, resp. trhlinami v právnych predpisoch Slovenskej republiky a medzinárodných dokumentoch, ktoré vedú k nemožnosti zabezpečenia najlepšieho záujmu maloletých detí. V tejto súvislosti poukazujeme na Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z roku 1980 (ďalej len ako „Haagsky dohovor“) ako aj na Nariadenie Brusel Rady ES č. 2201/2003 z 27. decembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ako „Nariadenie Brusel IIa“), ktoré obsahujú články týkajúce sa právomoci signatárskych štátov, kedy právomoc sa v ich ustanoveniach odvodzuje vždy len od miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

Čo však v prípade, ak dôjde k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa, ktoré žilo niekoľko rokov s rodičmi na území prijímajúceho štátu, kam bol vyslaný jeden z jeho rodičov ako diplomatický zástupca Slovenskej republiky, späť na územie Slovenskej republiky? Hovoríme o medzinárodnom únose dieťaťa? Vznikol dieťaťu na území prijímajúceho štátu obvyklý pobyt alebo zostal zachovaný jeho obvyklý pobyt na Slovensku i napriek tomu, že tu niekoľko rokov nežije, nenavštevuje školské zariadenie, nie je mu poskytovaná zdravotná starostlivosť a vzhľadom na nízky vek nemá zachované ani sociálne väzby a pôvodné citové zázemie

2. Prax

V praxi sme sa stretli s prípadom, kedy rodičia spoločne na základe vzájomnej dohody vycestovali na územie prijímajúceho štátu, kam bol otec vyslaný ako diplomatický zástupca Slovenskej republiky. Rodičia v tomto štáte dostali do nájmu byt, maloleté deti prihlásili na povinnú školskú dochádzku a na rôzne mimoškolské aktivity. Rodina sa začala prispôsobovať zmene prostredia, deti sa začali učiť úradný jazyk prijímajúceho štátu a vytvorili si tu sociálne väzby a kontakty. Po niekoľkých mesiacoch sa matka rozhodla opustiť územie prijímajúceho štátu, nadviazala nový partnerský vzťah na území Slovenskej republiky, opustila rodinu a odcestovala späť na Slovensko. V tomto čase rodičia uzatvorili rodičovskú dohodu a dohodli sa, že deti zostanú s otcom v zahraničí, budú tam i naďalej navštevovať školské zariadenie a na územie Slovenska budú chodiť výlučne z dôvodu návštev matky. Všetko bolo v poriadku, bez akýchkoľvek obštrukcií či problémov, otec rešpektoval rozhodnutie matky, pravidelne cestoval niekoľkokrát do roka s maloletými deťmi za matkou, hradil cestovné náklady detí, matku sústavne informoval o maloletých deťoch, o ich potrebách, známkach a zdravotnom stave a pod., prispôsoboval si pracovné povinnosti tak, aby deťom neodoprel právo na druhého rodiča, ktorý za nimi i napriek tomu necestoval, nehradil výživné a vyjmúc zopár telefonických hovorov neprejavoval skutočný záujem o deti. Situácia sa zmenila po takmer troch rokoch života detí v zahraničí, kedy si na území prijímajúceho štátu vytvorili značné sociálne zázemie, boli tu šťastné, spokojné a najmä zastabilizované. Približne v tomto čase matka svojvoľne zmenila dohodu rodičov a dve z troch maloletých detí otcovi nevrátila. Maloleté deti tak zostali v dôsledku uvedeného neoprávnene zadržané na Slovensku, bez akéhokoľvek kontaktu s otcom, bez prítomnosti ďalšieho súrodenca, bez pokračovania v povinnej školskej dochádzke, na ktorú boli na území prijímajúceho štátu riadne prihlásené, teda ocitli sa v krajine, kam niekoľko rokov cestovali len za účelom návštev matky, ktorá ich opustila, dlhodobo javila o nich len administratívny záujem a najmä, po dobu niekoľkých rokov nezabezpečovala faktickú starostlivosť o ich osoby. Na druhej strane na území prijímajúceho štátu zostal rodič, ktorý aktívne vykonával svoje rodičovské práva a povinnosti, po odchode matky prevzal plnú starostlivosť o deti, o maloleté deti sa dennodenne staral a zabezpečoval ich stravovanie, hygienické potreby, edukačný režim ako aj vyživovaciu povinnosť v celom rozsahu, pričom dnes v dôsledku jednostranného, vedomého a cieleného konania matky zostal bez ich prítomnosti a ani po príchode na územie Slovenska mu nebol zo strany matky umožnený kontakt s deťmi, resp. mu neboli poskytnuté žiadne relevantné informácie o deťoch.

Otázkou preto ostáva, či je možné v takomto prípade iniciovať návratové konanie v zmysle § 123 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku? Bude navrhovateľ po podaní návrhu v konaní úspešný? Umožňuje mu takýto postup slovenský právny poriadok s poukazom na vyhlášku č. 157/1964 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch (ďalej len ako „Viedenský dohovor“) ? 

Cieľom Haagskeho dohovoru ako aj Nariadenia Brusel IIa je zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené do miesta jeho obvyklého pobytu. Oba medzinárodné dokumenty obsahujú pravidlá, resp. ustanovenia týkajúce sa právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach, ktoré sú priamo aplikovateľné a majú prednosť pred vnútroštátnym právom, pričom ich priama použiteľnosť aj prednosť vyplýva z článku 288 ZFEU.

V tejto súvislosti Nariadenie Brusel IIa primárne určuje len členský štát, ktorého súd má právomoc vec prejednať a právomocou sa v uvedenom kontexte rozumie medzinárodná súdna príslušnosť (čiže to, v ktorom štáte sa bude viesť konanie) a až takto určený štát má podľa svojho vnútroštátneho práva určiť, ktorý z jeho súdov vec prejedná. V intenciách článku 3 Haagskeho dohovoru a článku 2 ods. 11 Nariadenia Brusel IIa sa rodič dopustí neoprávneného premiestnenia maloletého dieťaťa, ak dieťa premiestni od rodiča, ktorý ad 1) má riadne priznané opatrovnícke právo k dieťaťu a ad 2) toto právo v čase premiestnenia dieťaťa aj skutočne vykonával. V praxi sa teda vyžaduje kumulatívne splnenie oboch podmienok, teda jednak právnej stránky, ale aj faktickej stránky veci ako dvoch základných podmienok predpokladaných medzinárodnými dokumentmi pre úspešnosť v návratovom konaní.

Na tomto mieste sa však stretávame so spomínaným problémom vzniku či nevzniku obvyklého pobytu u dieťaťa. Akým spôsobom môže súd nariadiť návrat dieťaťa do krajiny, kde mu oficiálne nevznikol obvyklý pobyt i napriek tomu, že všetky znaky pojmu obvyklého pobytu boli naplnené? Legálna definícia obvyklého pobytu neexistuje, túto definíciu neupravujú medzinárodné či vnútroštátne právne normy. Vo všeobecnosti sa však má za to, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je krajina, v ktorej dieťa dlhodobo žije, má tam vytvorené rodinné a sociálne zázemie, teda rodinu, priateľov, navštevuje tam predškolské alebo školské zariadenie, záujmové krúžky a pod., zároveň je v tomto štáte zdravotne poistené, má tu svojho lekára atď.. V rámci Európskej únie zohráva podstatnú úlohu pri interpretácii pojmov Súdny dvor Európskej únie, ktorý sa zaoberal pojmom „obvyklý pobyt“ v dvoch rozsudkoch (1. Rozsudok z 2. apríla 2009 C-523/07; 2. Rozsudok z 22. decembra 2010 C-497/10 PPU). V zmysle rozsudku z 2. apríla 2009 C-523/07 „obvyklý pobyt“ vo vzťahu k článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa je chápaný tak, že ide „o miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťaťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.“. Ďalej v zmysle rozsudku ESD z 22. decembra 2010, Barbara Mercredi proti Richardovi Chaffeovi,C-497/10 PPU) pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 8 a 10 Nariadenie Brusel IIa sa má vykladať v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.“. Uvedenému sa venuje aj Rozsudok ESD C-393/18 zo dňa 17. Októbra 2018 a Rozsudok C-512/17 zo dňa 28. Júna 2018.

            Dostávame sa do situácie, kedy sú maloleté deti, ktoré žili v zahraničí len ako členovia rodiny diplomatického zástupcu tvoriace súčasť jeho domácnosti značne diskriminované, nemajú zabezpečený rovnaký prístup k súdu a spravodlivému súdnemu konaniu ako ich rovesníci, stávajú sa rukojemníkmi jedného z rodičov, ktorí o ich budúcnosti rozhodol svojvoľne bez zistenia ich skutočného záujmu a potrieb. Právne vákuum, resp. trhlina vo forme nešťastne formulovaných článkov Viedenského dohovoru je upravená nasledovne:

Podľa článku 31 Viedenského dohovoru: Diplomatický zástupca je vyňatý z trestnej jurisdikcie prijímajúceho štátu. Je taktiež vyňatý z jeho civilnej a správnej jurisdikcie, s výnimkou prípadov, v ktorých ide:

  1. a) o vecnú žalobu týkajúcu sa súkromnej nehnuteľnosti na území prijímajúceho štátu, okrem ak ju vlastní v zastúpení vysielajúceho štátu pre účely misie;
  2. b) o žalobu týkajúcu sa dedičstva, v ktorom je diplomatický zástupca ako súkromná osoba a nie ako splnomocnenec vysielajúceho štátu vykonávateľom poslednej vôle, správcom dedičstva, dedičom alebo odkazovníkom;
  3. c) o žalobu týkajúcu sa akéhokoľvek slobodného povolania alebo obchodnej činnosti, ktorú diplomatický zástupca vykonáva v prijímajúcom štáte popri svojich úradných funkciách.“

            Podľa článku 37 Viedenského dohovoru: „Členovia rodiny diplomatického zástupcu tvoriaci súčasť jeho domácnosti, ak nie sú občanmi prijímajúceho štátu, požívajú výsady a imunity uvedené v článkoch 29 až 36.“

Viedenský dohovor má podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v platnom znení: „Ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy“ prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom v dôsledku jeho uplatnenia na území Slovenskej republiky sa dostávame do situácie, kedy je daná právomoc slovenských súdov na rozhodovanie o právach a povinnostiach týkajúcich sa maloletých detí na podklade existencie ich obvyklého pobytu pred vyslaním jedného z rodičov na územie prijímajúceho štátu. 

V intenciách citovaných článkov Viedenského dohovoru pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je považovaný len za dočasný a končí najneskôr rozhodnutím zamestnávateľa o ukončení jeho vyslania do zahraničia. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR má v podstate kedykoľvek možnosť svojho zamestnanca odvolať a predčasne ukončiť jeho pôsobenie v tom ktorom štáte. K takejto skutočnosti môže dôjsť kedykoľvek s tým, že účastník konania môže len ťažko v konaní deklarovať, na akú dlhú dobu bol vyslaný, resp. aj preukázať hodnovernosť týchto tvrdení a istotu, že nedôjde k predčasnej zmene, nakoľko táto zmena nezávisí od jeho osoby a jeho rozhodnutia.

            V nadväznosti na status maloletého dieťaťa, jeho odkázanosť na rodiča a v zmysle článkov 29 až 36 Viedenského dohovoru, maloleté dieťa ako člen rodiny diplomatického zástupcu tvoriaci súčasť jeho domácnosti, požíva výsady a imunity uvedené v predmetnom dohovore rovnako ako jeho rodič. Z tohto dôvodu za súčasnej právnej úpravy maloletému dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevzniká obvyklý pobyt, čo je zdôvodnené len dočasnosťou ich ďalšieho zotrvania na území cudzieho štátu a nie primárnym úmyslom zostať tu žiť natrvalo. Načrtnutá problematika vzniku či nevzniku obvyklého pobytu dieťaťa je alarmujúca najmä z  dôvodu, že poväčšine súdy v spojitosti s ustálením obvyklého pobytu maloletých detí nepovažujú následne za podstatné zisťovať, kde deti aktuálne žijú a navštevujú školské zariadenia a do akého prostredia sú integrované, keďže ich pobyt v prijímajúcom štáte pretrváva len do času ukončenia dočasného vyslania jedného z ich rodičov. Takýto pobyt má následne len dočasný charakter a nezakladá predpoklad posúdenia ich pobytu v zahraničí na účely zistenia obvyklého pobytu.

V dôsledku uvedeného je dieťa, ktoré žije nepretržite niekoľko rokov v zahraničí (na území prijímajúceho štátu), navštevuje tu školské zariadenie, rôzne mimoškolské aktivity, plynule hovorí miestnym úradným jazykom, je mu tu poskytovaná zdravotná starostlivosť a v priebehu niekoľkých rokov si tu vytvorilo silné sociálne väzby a dokonca tu možno plánuje aj pokračovať v ďalšom vzdelávaní, uvedené do situácie, kedy v súlade s výsadami a imunitami špecifikovanými vo Viedenskom dohovore, ktoré požívajú jeho rodičia a ktoré sa automaticky uplatňujú aj na jeho osobu, rezultujúce do nezvniku obvyklého pobytu v danom štáte, nemôže očakávať úspešné súdne konanie vo veci jeho návratu do krajiny, ktorú označuje za svoj domov. Dieťa nebude v tomto konaní vypočuté, súd nebude zisťovať jeho názor, nenariadi sa prípadné znalecké dokazovanie a neuskutoční sa ani šetrenie v mieste posledného bydliska dieťaťa na Slovensku ani na území prijímajúceho štátu. V tejto časti zákonný rámec § 123 CMP totižto vyžaduje, aby súd rozhodol v rozsahu či premiestnenie bolo neoprávnené alebo naopak, či bol naplnený jeden z dôvodov pre nenariadenie návratu maloletého. Súd sa v rámci odôvodnenia uznesenia, ktorým nenariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bude teda zaoberať výlučne charakterom diplomatického zastúpenia v súvislosti s ustanoveniami Viedenského dohovoru a  skutočnosťou, že dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevznikol obvyklý pobyt ako základný predpoklad dôvodnosti podania návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu.

            Takýto postup je síce v súlade s medzinárodnými dohodami, no je v priamom rozpore so záujmom a potrebami dieťaťa, ktoré v tomto smere idú do úzadiaz dôvodu, že Viedenský dohovor o diplomatických stykoch uprednostňuje nahlásený trvalý pobyt dieťaťa vo vysielajúcom štáte za jeho posledné miesto obvyklého pobytu i napriek tomu, že toto miesto má len evidenčný charakter a dieťa sem v najlepšom prípade chodí raz do roka na návštevy rodinných príslušníkov.

V tomto smere je zrejme na zamyslenie sa, či nie je na mieste revízia dotknutých článkov a ustanovení Viedenského dohovoru, kedy by v prípade maloletých detí nedošlo k automatickému určeniu obvyklého pobytu vo vysielajúcom štáte, ale zo strany súdu by došlo k riadnemu skúmaniu zžitia sa dieťaťa v prijímajúcom štátom. Zmenou špecifikovaných ustanovení Viedenského dohovoru by tunajšie súdu mali nepochybne väčšiu voľnosť a nezávislosť, kedy by neboli nútené opomenúť záujem dieťaťa len z dôvodu existencie kontradiktórnych ustanovení Viedenského dohovoru a poznatkom, že  odchýlením sa od danej právnej úpravy nemajú možnosť akokoľvek legitímne odôvodniť rozhodnutie vo veci samej. Dôsledným skúmaním či tu nie je potreba legislatívnej zmeny i s ohľadom na záujem dieťaťa, by sa do budúcna predišlo obdobným prípadom a neželaným situáciám, kedy sú deti odtrhnuté od rodiča, s ktorým dlhodobo a plnohodnotne žijú na území prijímajúceho štátu. Nateraz dochádza aplikáciou Viedenského dohovoru vo vyššie načrtnutých životných situáciách, sporoch rodičov a pri premiestnení dieťaťa bez alebo proti súhlasu druhého rodiča do inej krajiny k selekcii detí na deti diplomatov a tie ostatné, čo zrejme nie je dobrá vizitka právneho stavu európskej legislatívy a jej zákonov.

Viedenský dohovor o diplomatických stykoch a jeho súvislosť s návratovým konaním v zmysle § 123 a nasl. CMP

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prejsť na začiatok